Idea charizmatickej autority, ako ju začiatkom 20. storočia formuloval Max Weber, je v sociológii dodnes zdrojom kontroverzie. Je charizma vôbec analyticky produktívny nástroj, alebo ide len o „iracionálny pseudo-koncept“, ako ju svojho času pomenoval Georg Lukács? Je charizmatická autorita typom kultúrnej performancie, alebo ide o neustále obnovovaný druh vzťahu, ako tvrdia autori a autorky inšpirovaní interakcionizmom? Táto prednáška si kladie za cieľ predostrieť novú koherentnú teóriu charizmatickej autority, postavenú na základe neo-Durkheimovskej kultúrnej sociológie. Weberove ideálne typy legitímnej autority (charizmatická, tradičná a racionálno-legálna) sú tu interpretované v zmysle diskurzu legitimity ako kontrastujúce kultúrne kódy, ktoré motivujú a modelujú spoločenské, politické a ekonomické jednanie sociálnych aktérov. Explanačná relevancia tohoto modelu je na záver demonštrovaná na odlišných modalitách súčasného kapitalizmu.
